Vyrastal som úplne obyčajne. Mama je učiteľka, otec rozváža pečivo a som prostredný z troch bratov. Väčšinu detstva a mladosti som strávil pri hokeji. A keď sa dnes na tie roky pozerám späť, najviac mi nechýbajú zápasy. Chýbala mi šatňa. Partia ľudí, s ktorými niečo buduješ, vyhrávaš, prehrávaš a pritom vieš, že niekam patríš.
Po hokeji som si vyskúšal stavbu aj prácu za pokladňou. Samotnej práce som sa nikdy nebál. Vadilo mi však, že o mojom posune často rozhodoval niekto iný. Že nestačilo makať — musel si niekomu vyhovovať. Keď som spoznal túto cestu, fascinovalo ma, že výsledok môžem vo veľkej miere ovplyvniť vlastnou prácou. A ešte viac to, že ju môžem robiť s ľuďmi, ktorých mám rád.
Za osem rokov prišli výsledky, ktoré by som si kedysi nevedel predstaviť. Ale keď sa ma dnes niekto opýta, čo mi to celé dalo najviac, nie sú to čísla ani pozície. Sú to ľudia. Keď spolu sedíme na chate, športujeme, cestujeme alebo len opekáme a smejeme sa, mám znovu ten pocit, ktorý som poznal ako chalan z hokejovej šatne. A presne takú komunitu chcem budovať. Ľudí, ktorí sa chcú mať lepšie, niečo spolu dosiahnuť — ale nechcú kvôli úspechu odložiť vlastný život.
