Ako malý som mal jeden veľký sen — hrať hokej a raz sa dostať do NHL. Hokeju som dal pätnásť rokov života, no zranenia a okolnosti nakoniec rozhodli inak. Po škole som začal pracovať ako kuchár. Boli obdobia, keď môj deň znamenal šestnásť hodín práce a niekoľko hodín spánku. Na kamarátov, šport ani seba veľa priestoru nezostávalo.
Práve vtedy som začal rozmýšľať, či existuje cesta, pri ktorej si človek vie vybudovať väčšiu slobodu. Začiatky však vôbec neboli jednoduché. Prišli obdobia bez výsledkov, frustrácia aj myšlienky, že to celé zabalím. A práve vtedy sa ukázala hodnota ľudí okolo mňa. Keď som už raz v živote musel pustiť sen, ktorý som miloval, druhého som sa nechcel vzdať len preto, že prišlo ťažké obdobie.
Dnes pre mňa úspech neznamená iba zarobiť viac. Sú to zážitky, priatelia, ľudia, na ktorých sa môžem spoľahnúť, a možnosť budovať niečo spoločne. Hokej ma naučil, že veľké veci sa málokedy vyhrávajú sólo. A túto myšlienku si nesiem aj dnes.
